Monika Paulová: Stará mama mi nastavila zrkadlo

Milé ženy, pripravili sme pre vás sériu rozhovorov s absolventkami nášho online kurzu Tajomstvo ženskej prosperity. Mnohé z našich žien sú totiž také inšpiratívne, silné, múdre a šikovné, že sme si povedali, že by bola škoda, keby ste o nich nevedeli. A preto sme sa rozhodli, že ich predstavíme svetu:) Tu je rozhovor s prvou z nich:

Monika Paulová, mamina dvoch detí Patrika (8 rokov) a Simonky (14 rokov), kráča životom spoločne s manželom už 20  rokov.  Už ako malá snívala o práci s deťmi. Odvtedy prešla kus cesty, aby pochopila, čo má zmysel a čo ju robí šťastnou. Podniká v kreatívnej oblasti, učí deti a dospelých využívať vlastný potenciál a rozvíja ich kreativitu prostredníctvom tvorivých dielní a detských táborov. Cez občianske združenie podporuje ľudí, ktorí chcú ísť za vlastnými snami alebo len potrebujú únik z bežnej reality. Svoje dary odovzdáva deťom, lebo cíti, že to je to najlepšie, čo im môže dať.

Monika, ty v súčasnosti organizuješ tvorivé letné tábory pre deti. No nie vždy to tak bolo. Predtým, ako si si začala plniť svoje sny, si plnila sny a očakávania iných. Môžeš nám o tom povedať viac?

Vzdala som sa svojho sna byť učiteľkou v materskej škôlke a nechala sa ovplyvniť snom starej mamy, pri ktorej som vyrastala. Stará mama chcela, aby aspoň jedno vnúča kráčalo v šľapajach starého otca a stalo sa úspešným ekonómom. Starého otca som nepoznala, zomrel mladý pri autonehode.

Strednú školu som ukončila odborom Obchod a podnikanie. Po strednej sa však ozvala moja stará túžba a ja som začala opäť snívať o práci s deťmi. Hlásila som sa na vysokú školu,  odbor pedagogika 1. – 4.  Prijímacie pohovory som absolvovala úspešne, no potom môj sen opäť rozfúkal vietor. Rodičia ostali bez práce, takže som musela začať pracovať.

Vydala som sa a túžila som po rodine. Po 5-tich rokoch snaženia sa nám potom konečne narodila dcéra. Po materskej som začala pracovať v banke a o tri roky prišiel na svet syn. Počas materskej ma manžel povzbudil, nech idem študovať, keď sa nudím. Zobrali sme si úver a začala som študovať popri rodine: EKONOMIKU  A MANAŽMENT PODNIKU:)  Dala som si sľub, že túto cestu ukončím doktorátom, nech je stará mama na vnučku hrdá, nech sa jej splní sen…

Niekedy musí prísť  zlomová situácia, aby sme si uvedomili, že svoj život musíme zmeniť. Čo to bolo u teba?

Tri roky štúdia  prešli ako voda a chystala som sa na štátnice. Môjmu malému Patrikovi som chýbala, a tak ma vytiahol na prechádzku. Pri výťahu som zistila, že má rozviazanú šnúrku, a tak  som si ho zavolala k sebe. Šnúrku  sme zaviazali a keď som vstávala,  Patrik sa mi hodil do náručia: „Maminka, ja ťa tak veľmi ľúbim.“ Bolo by to v poriadku, keby za nami neboli schody…

Spadli sme a výsledkom boli dve prasknuté platničky v mojej krčnej chrbtici. Pre lekárov som bola 6 mesiacov simulantka. Našťastie mi niekto podal pomocnú ruku a poradil mi konzultáciu u prednostu neurochirurgie v Nitre. Z výsledku som ostala v šoku – aj kýchnutie mi mohlo spôsobiť ochrnutie celého tela…

Nečinnosťou lekárov som sa dostala do stavu, kedy bolo treba zoperovať dve platničky a postupom času aj rozšíriť miechový kanál. Celý život sa mi zrútil a môj psychický stav ani nekomentujem… Začal sa boj so strachom…

Po operácii bola dlhá rekonvalescencia, bála som sa  ďalšej operácie. Na jednej strane  som si uvedomovala, že ma Boh nechal žiť a môžem chodiť, no bolo tu veľa obmedzení a veľký strach z ďalšej operácie, ktorý ma ničil. Nedokázala sa pozbierať aj keď som sa veľmi snažila. Mala som bolesti, tlmila som ich neustále analgetikami, nevidela som cestu… Oporu som vtedy mala hlavne v manželovi a deťoch.

Aj napriek nepriazni osudu som dokázala úspešne dokončiť magisterské štúdium a tajne som dúfala, že ma nechá rektorka vzhľadom na výsledky učiť. No nestalo sa tak a stratila som zmysel života…

V tom čase moja kamarátka oslavovala 40 rokov a kolega jej doniesol darček. Pre niekoho to bola len socha, no na mňa pôsobila ako magnet. Nevedela  som sa od nej odtrhnúť, začala som sa vypytovať, hľadať na nete, sledovať videá, prihlásila som sa na kurz, precestovala som celý deň. Manžel išiel po mňa v noci 90 km, ale niesla som si domov svoju prvú sochu! Život sa mi začal  meniť a strachu som sa obracala chrbtom.

Začala som tvoriť, nemala som čas myslieť na bolesť, aj keď som vedela, že bola a je. Nemala som chuť jesť lieky, netopila som sa v slzách… Zrazu som si začala liečiť dušu. Videla som, že to ide s takou ľahkosťou a pochopila som, že toto si nemôžem nechať pre seba, ale že to chcem posúvať ďalej.

Vtedy  som pochopila niečo dôležité – toto isté robila moja stará mama… Hoci bola zamestnaná celý život v učtárni, po nociach bola niekto iný. Ovládala všetky ručné práce, neexistovalo nič, čo by neskúsila, práca jej išla od ruky a všetci okolo ju chválili. Nie zo slušnosti, ale preto, že si to naozaj zaslúžila.

Aj vďaka tomuto poznaniu som našla svoje dary. Baví ma práca s deťmi, viem ich učiť, som  kreatívna… a toto v škole neučia. A tak môj sen začal dostávať reálnejšie kontúry…

Čo nasledovalo ďalej?

Uvedomila som si, že potrebujem voľnosť, inak budem nešťastná. S manželom sme sa dohodli, že ma podporí, zobrala som si príspevok z úradu práce a rozbehla som podnikanie. Keď som hľadala názov pre  činnosť, tak mi vychádzalo MIRROR, hoci neviem po anglicky. Našla som v slovníku, že to znamená zrkadlo a začudovala som sa. Rozuzlenie prišlo neskôr:  Navštívila som hrob svojej starej mamy a ostala som v šoku.

Uvedomila som si, že zomrela v septembri, je pochovaná v deviatom rade, dokonca  je  narodená 9.  septembra. A tak som  začala nad tým všetkým rozmýšľať… Mirror a 9. septembra… A vtedy to prišlo! Stará mama mi nastavuje zrkadlo: “ Rob to, čo ťa baví,  inak budeš nešťastná“.

Stará mama pracovala v učtárni, lebo musela uživiť svoje štyri deti a po starkého smrti splácať veľkú hypotéku, ktorú si zobrali na dom. Preto po nociach tvorila! Zrazu  bolo všetko jasné – takto zaháňala  smútok, bolesť a strach z toho, čo bude ďalej…

Po tomto som už vedela, že som na správnej ceste. S veľkým odhodlaním som otvorila so sesternicou denný tábor „Kreatívne dielne“ . Najskôr som bola sklamaná, lebo sa mi  prihlásili iba tri deti.  Chceli sme to zrušiť, no niečo mi hovorilo, že nás tie tri deti potrebujú a dobre som urobila. Prečo?

Jedno z detí stratilo milovanú starú mamu a tú istú bolesť som v tom čase prežívala aj ja, druhé bolo rok predtým v tábore šikanované – a to bola aj moja dcéra, a tretie bojovalo o lásku svojho otca s nevlastnou mamou. Maminy prišli  po týždni, keď deti prezentovali svoju tvorbu a ďakovali za úsmev na tvárach svojich detí, že také šťastné ich už dávno nevideli. Vtedy som pochopila, že som tu aj pre tri deti. O týždeň sme už mali detí 9:) A mnohé z nich sa vracajú na tvorivé dielne aj počas roka.

Ako išiel čas, dosiahla som rovnováhu a dnes viem, že ak niečo človek chce, tak celý vesmír sa spojí, aby  to dosiahol. Založila som občianske združenie FREE TIME SK, kde učíme deti využívať vlastný potenciál, mať radosť z dobre odvedenej práce, rozvíjame ich fantáziu, vedieme ich k vzájomnej pomoci a rešpektovaniu druhých.

A ako je to po roku s táborom? V júli 2016 sme mali 40 skvelých detí a skvelých ľudí, ktorí sa naplno odovzdali deťom, za čo im zo srdca ďakujem. Rozhodli sme sa otvoriť ešte jeden termín na konci augusta. Ak nám vesmír dal 40 detí, ktoré nás majú stretnúť a stráviť s nami týždeň, ukáže cestu aj ďalším deťom, ktoré nás potrebujú.

Život mi ukázal cestu, ako to ide a prijala som ju. Lebo viem, že robím správne a chcem vytvárať úsmev na tvárach ľudí a hlavne detí. Bolesti a strachu už bolo dosť.

Slobodne žiť a tvoriť – to chce aj veľkú podporu okolia. Čo na to tvoji najbližší?

Postaviť sa na vlastné nohy chce určitú dávku odvahy a podporu hlavne najbližších. Ale niekedy samy musíme čítať medzi riadkami v našom živote a využiť pomocné ruky, ktoré tu pre nás vždy sú. Nikdy neviete, kto alebo čo vás v živote posunie vpred. Niekedy jedno slovo či socha vám zmení celý život:)

Preto je dobré posúvať sa vpred a prijímať pomocné ruky svojho okolia. Sú medzi nami ľudia, od ktorých sa máme čo učiť. Základom je mať oči a uši otvorené. Na vrchol hory  ťažko vyšliapeme bez skúseností či pomoci, a preto sa na ten výstup musíme pripraviť. Nestačí si zobrať mapu a vodu, musíme aj predvídať. Nie vždy to je ľahké a možno príde aj vyčerpanie.

Máme chuť to vzdať a vtedy prejdú okolo vás ľudia ako Stanka a Zuzka, s úsmevom na tvári a plné energie, a podajú vám do ruky navigačný systém, ktorý ukazuje smer na kurz Tajomstvo ženskej prosperity. Dodajú vám silu a povzbudia vás: „ Choďte vlastným tempom, je to v poriadku. Nebojte sa a kráčajte ďalej, môžete s nami rátať.“ Nikto nepovedal, ako rýchlo máte byť na vrchole, no zrazu ste na cestu získali navigačný systém.

Verte mi, stojí to za  ten pocit víťazstva nad samým sebou. No koľko z nás môže povedať, že ide cestou k naplneniu svojich túžob a žije svoj sen?

Milé ženy, zaujal vás Monikin príbeh? Aj vy hľadáte cestu k svojmu šťastiu a prosperite?

Pre ženy ako vy sme napísali knihu, ktorá vám posvieti na cestu >>