Ako som vypočula svoju intuíciu a začala robiť to, čo milujem

“Vyzeráte veľmi mlado. Naši klienti by vám asi nedôverovali.”

Povedala mi pani personalistka ako výsledok pohovoru na miesto, o ktorom som nemala ani poňatia, či ho vlastne chcem. “Ale to, čo ste napísala do vašich silných stránok – že “radosť z práce” – tak to je výborné,” dodala a povzbudivo sa usmiala.

Nemala som jej to vôbec za zlé. Konieckoncov, v tom istom roku mi predali v autobuse z Nitry do Bratislavy lístok “do 15 rokov”. Nie, fakt som si nepýtala zľavnený.

Mala som 22, čerstvo skončenú psychológiu a napriek trom rokom, ktoré som strávila ako dobrovoľníčka v centre pre ohrozené deti a ženy, som mala pocit absolútnej nepripravenosti do praxe.  Ani som netušila, čo by malo byť to pravé miesto. S tým, že nebudem klasicky zamestnaná som ani vo sne nepočítala. Vydala som sa, ubehlo moje posledné voľné leto a ja som sa mala naplno vrútiť do víru pracovného procesu.

Tu dopisujem diplomovku 🙂

Vtedy sa objavila úžasná ponuka. Miesto na známej akademickej pôde s perspektívou ďalšieho kariérneho postupu, ktoré sa veľmi páčilo rodičom aj svokrovcom. Zdalo sa, že som vyhrala jackpot.  Prvá návšteva môjho budúceho pracoviska dopadla úplne v poriadku, vo mne sa však uhniezdil neodbytný pocit, že nič nie je v poriadku. Tichý hlások vo mne vysielal “nie, nie, nie”. Dnes už viem, že ten tichý hlások bola moja prirodzenosť, ktorá túžila po celkom inej práci – slobodnej, kreatívnej, hravej, takej, v ktorej by som bola sama sebe paňou.

Lenže – naozaj som sa mala vzdať niečoho, čo vyzeralo tak dobre a bolo také rozumné?

A kvôli čomu? Aby som doma navliekala korálky? Pretože to bolo to, čo ma v tom čase najviac bavilo a celkom úspešne som si výrobou šperkov privyrábala.

Doteraz vidím pred očami seba ako sedím za kuchynským stolom s perom popísanou A4 a vysvetľujem rodičom svoj “podnikateľský zámer”. Ak tipujete, že okolie nebolo z mojich vtedajších rozhodnutí úplne nadšené, tipujete správne 🙂

Ani neviem ako presne sa to stalo, ale o tri roky neskôr som už mala našetrené na sklársku pec a posunula svoju tvorbu úplne novým smerom.  Dodnes si ďakujem, že som si vtedy dovolila urobiť to šialené rozhodnutie.

Keď sa pred štyrmi rokmi znova ozval môj dávny sen napísať a vydať knihu, mala som už so šialenými rozhodnutiami skúsenosti.  Vedela som, že ak to neurobím, bude mi to raz ľúto. A tak som sa v priebehu roka stala autorkou mojej prvej knihy Šťastie nie je mýtus a zároveň som získala svoj prvý malý pasívny príjem na prilepšenie.

Keď raz ochutnáte, aký je to pocit – robiť to, čo naozaj milujete – už nie je cesty späť. Naozaj každému by som dopriala ten  pocit zobúdzať sa ráno s radosťou, a nie s nechuťou, a pracovať s pocitom, že to, čo robím má zmysel… a že robím slobodne to, v čom vynikám, v čom pomáham, v čom dokážem byť prínosom.

Byť šťastná, v radosti a prosperite a robiť naplňujúcu prácu nie je luxus – zaslúži si to každá žena.

Radosť z najnovšej knihy 🙂

Dnes mám 31 a konečne asi vyzerám dosť staro na to, aby som tú prácu na pohovore, ktorý prebehol pred deviatimi rokmi, dostala. Pokiaľ by ma nevyradili ako perspektívnu matku 🙂 Ale ja som dnes vďačná, že som ju vtedy nedostala.  Dnes som sama sebe paňou, tvorím šperky, píšem knihy a podporujem ženy, aby nachádzali vlastnú vášeň, radosť z práce a dokázali si tvoriť taký život, aký chcú. Môžete sa k nim pridať na tejto stránke >>>

Už iba pár dní možnosť vstúpiť do programu Tajomstvo ženskej prosperity >>>